Na tento zimný maratón som sa tešil už od leta. V zime je to jediný maratón na ktorom si môžem zmerať sily s ostatnými bikermi. Jazdí sa v lesoch Malých Karpát, kde ja jazdím veľmi rád. Marianka to bolo to miesto, kde sa konal tento výnimočný 1. zimný MTB maratón 2. ročník. Keďže som na prvom ročníku chýbal, bol som veľmi zvedavý, ako si dokážem poradiť zo zasneženými cestičkami v našich lesoch. Už teraz môžem povedať, že organizátori letného maratónu v Stupave to mali perfektne zorganizované. Počasie si určite vybavili hore u „šéfa“, lebo snehu bolo dostatok a teplota na teplomeri ukazovala -10°C. Takže nebol dôvod sa netešiť.
Týždeň pred maratónom to síce nevyzeralo lákavo, lebo všetky cestičky v lesoch boli jedno veľké klzisko, ale sneženie v priebehu týždňa to dalo všetko do poriadku. Parťáka mi na tomto maratóne nerobilo tradične „stupavské trio“ /Andrej, Tomáš, Bobo/, ale ocino. Ten sa po štvormesačnej príprave rozhodol tento zimný skvost absolvovať. Ja som môjho „tátoša vybral zo stajne“ o 9.30 a hor sa smer Marianka. Už prvé kilometre mi napovedali, že bude poriadne zima. Po ceste som stretal kolónu IRS, ako vždy s perfektným vybavením. Ocino za mnou prišiel autom, lebo mal naloženú batožinu na prezlečenie. Po vybalení sme išli na prezentáciu, ktorá bola na námestí vo vykurovanom stane o rozlohe 200m2. Príjemné teplúčko hneď na začiatok. Po odprezentovaní sme išli skontrolovať terén a troška sa zahriať, lebo do štartu chýbalo ešte 45 minút. Hneď pri prvom prejazde cez potok to bolo pekne zamrznuté, hodili sme malú analýzu a pobrali sme sa k autu doladiť detaily.
Na štart sme sa postavili 10.45 a netrpezlivo sme čakali na výstrel. Stáli sme asi v tretej rade, takže sme pekne videli, čo sa deje pred nami. Stáť vpredu sa na takomto teréne určite oplatí, ľahšie sa dá vyhnúť kolízii. Povedali sme si, že tí rýchlejší nás predbehnú a tí pomalší nám nebudú zavadzať. Po výstrele Juraja Jánošíka, jedného z organizátorov, sa maratón mohol začať. Hneď od začiatku prvá skupina šliape poriadne do pedálov a v prvom kopci sa mi pomaly strácajú. Ja som sa v stúpaní troška pošťuchoval s kolegom po pravej strane, ale zaobišlo sa to bez väčšej kolízie. Prvý prejazd cez potok som úspešne zvládol a poďme ho smer Malý Slavín. Tu ma predbieha ešte pár známych tvárí, ide sa zatiaľ po tvrdom podklade, čo mi vyhovuje. Odbočka na Malinský vrch a tu už terén nie je až taký pevný a prvýkrát tlačím bike vedľa seba. Znovu nasadám a zosadám. Nasadám a zosadám. Žiadna veľká zábava. Bikery čo ma obchádzali, sa snažili dostať predo mňa, ale vždy to v riedkom snehu skončilo zosadnutím. Teda aj mojím. Vôbec ma to netešilo, lebo niektoré úseky sa dali pekne šliapať. Dostávame sa úspešne pod Sekyl a tu je terén pekne ujazdený, takže naberám rýchlosť. Kilometre ubiehajú a my sa dostávame k zjazdu na Železnú studničku. Kopa rozjazdeného snehu a vidím prvé pády. Radšej som spomalil, aby to nečakalo aj mňa. No ale nevyhol som sa tomu. V poslednej zákrute skáčem cez riadidlá pekne do mäkkého. Pozviecham sa a idem ďalej. Dole čakali záchranári z IRS, našťastie mali prázdno.
Regulovčík ma posiela doľava na asfaltku a ja viem že ma čaká príjemných 12 km po pevnej ceste. No teda aspoň som si to myslel. Pomaly sa dostávam za Snežienku, kde U Slivu je prvá a jediná občerstvovačka. Veľmi som sa tešil, lebo voda v hydrovaku bola zmrznutá už na štarte. Zbytočná 2 kilogramová záťaž, ale prečo by som si to nesťažil. Dávam pol banánu a dva teplé ionťáky a hybaj ďalej. V ponuke, ako som videl, bol aj čaj s rumíkom, alebo horalka. Ale nebol čas na hrdinstvá, hor sa smer cieľ. Na Spariskách nás posielajú doľava a tu to začalo. Na ceste rozjazdený sneh a tak mi nič druhé nezostávalo len tlačiť. Nie že by sa nedalo šliapať do pedálov, ale to bolo na bike, z biku, na bike, z biku a bol som pomalší ako tí čo tlačili. Presvedčili ma a tak som tlačil s nimi. Prehodili sme pár slov a hopsa na bike dolu kopcom. Dlho sme sa netešili a ďalšie stúpanie k Červenému krížu. Tu sa našťastie dalo ísť „v sedle“. Tlačím posledný kopec, napadlo ma, že dám musli tyčinku. Aj som dal. Dobre stuhnutá mi zostala vysieť v krku, takže sa napijem. V hadičke ľad a nič druhé mi nezostalo len zastaviť a rozdýchať to. Pár jazdcov ma predbehlo a po vykašľaní som mohol pokračovať ďalej. Prichádzam pod Biely kríž a regulovčík na zase posiela doľava, smer Bystrické. Tu som sa potešil. Už len dolu kopcom. Nebolo to zase tak ružové ako som myslel, vytlačil som ešte jeden kopec smerom na Malý Slavín a šup ho do Marianky.
Cesta z Malého Slavína ubehla rýchlo a do cieľa som prišiel z nelichotivým časom 2:41:01 na 63. priečke v kategórii. Ocino prichádza do cieľa v čase 3:20:47 na 11. priečke vo svojej kategórii. Domov to máme kúsok a tak sme sa pobrali zohriať a poprezliekať. O 16.00 bolo vyhodnotenie a potom tombola. Celkovým víťazom bol chalan z Ružomberka, ktorý vyhral s časom okolo 1:35:00. A to som usúdil, že to nie je zo zdravým rozumom.
S ocinom sa nám v tombole zadarilo a každý sme si odniesli pekný darček. A presne sa nám trafili. Ja potrebujem na leto prezuť, čakali ma pneumatiky. Ocinovi sa podarilo na trati odlomiť cyklocomputer a v taške si našiel nový od Sigmy. Môžem skonštatovať, že chalani si dali záležať na organizácii a všetko perfektne zvládli. Tešíme sa na ďalší ročník.
KPICASA_GALLERY(1ZimnyMTBMaratonNaSlovensku2Rocnik)
